Vybozkávaná tvár, Perfect Day cez repráky a teraz ma šteklí slnko na chodidle.
Štátnice o mesiac, prázdna myseľ. Celkom tak, ako som chcela a súčasne inak - bojím sa, že všetkým príjemným, čo sa práve deje, niekoho ťahám do priekopy.
Viem, čo chcem? Odvedľa smiech a zvuk nožníc strihajúcich vlasy.
V pondelok mám skúšku a potom každý deň až do štvrtku. A ja premýšľam, či večer zájsť k niekomu na čaj. Dávam si podmienky, ktoré sama porušujem. A tak by som chcela neriešiť, byť sebecká, v tejto chvíli, keď je už všetko vyriešené.
Je mi tam dobre, ľudské teplo a čosi, čo sa podobá na lásku, hoci dúfam, že to ňou nie je, lebo ma desí.
A teraz už skutočne otvorím knihu a naučím sa. Je to pravda, že sa bojím, povedať čo ako cítim. Ale to nevadí. Nech je mi teraz fajn.

dita

Asi nerobím celkom správnu vec, posledných pár týždňov som iba sebec. So zázračným motúzkom v ruke. Ťahám ním podľa vyhovujúceho vetra dvoma osobami, jedna mi to rada dovolí, druhej nepriamo spôsobujem to, čo (by) som sama nikdy nechcela. Som sebec, lebo takmer od začiatku tuším, že nejde o nikoho iného, iba moje blaho. Je mi dobre, je mi fajn. Iba pár okamihov.
A vnútri sa schováva malý červený panák ako z Lynchovho filmu. Vyškiera sa, hrozí prstom, a je podvedome tuším, že ak nebudem "konať morálne" ako to povedala L. raz o istý čas ten prst vystrčí a pichne priamo do mňa. Niekde, kde nebude tuk, iba héliový obláčik. Ten potom spľasne.
Cítim sa kvôli tomu...nie zle. Vinne. Otvorím dvere a raz sa tam pozriem na červenú hlavu. Tá mi povie, aké je to, keď ju niekto nepriamo ťahá zázračným motúzkom.
Sviňa som. Taký pocit zo seba mám.

zelené

S Maruš mi dnes dušou pretekal medový prúd. Ako lúhovanie čaju, keď oddelíte zelené a ostane len bledé, odkvapkala všetka zloba, závisť, sklamanie, hnev, strach...strach vždy trochu ostáva. Všetko, čo píšem sa spája s niečím konkrétnym, neviem oddeľovať literatúru od zažitého a aj to zlé, čo je napísané smutne a pekne nikdy nezaradím medzi dobré. Existujú ľudia, ktorých máte radi a aby to tak ostalo musíte od nich žiť oddelene. Je to dobre alebo zlé? Má to tak byť...

Túžba nehovoriť. všetko. Schovať si do seba bolestivé a trápive, aby sme neboli zraniteľní. Aby som nebola zraniteľná. Nosiť so sebou na chrbte niečo ťažké, čo nás brzdí hocikde sa otáčame ako imaginárny kríž.

Kráčame medzi ľuďmi, ruka na ruke, je mi dobre a zo mňa sa všetko plaví. Hnev, závisť, sklamanie, očakávanie, túžba. Veľa od seba čakám a v mnohom som slabá. Tak vravím a vravím, z duše kvapká, v srdci búcha, odhadzujem povrchnosť.

Kráčam s vystretým krkom. Fúka. Listy na ceste.

Ciste

Absolutne. Jedno slovo.
Absolutna cistota.
Ciste telo, cista mysel. Vzdy zacat odznova. S cistym stitom. Zabudnut na miesta, kde nam bolo zle, kde sme sa citili nie svoji. Obliat a oplachnut to studenou cistou vodou, dusa je ina, ja som ina aj vy. Niekedy by som to tak chcela. Vlastne- velmi casto. Odplavit problemy. A strachy. Neistoty. Dychat zhlboka. Lenze verim, ze sa to tak da.
Nadychnut sa uplne-do prasknutia-vediet ze to bude krasne.
Ciste. Ako priesvitne sklo.

Maľujeme

Joj, ako mi je dobre. Biela sukňa povieva, tyrkysový náhrdelník poskakuje, žmúrim oči, usmievam, no pretože jedna skúška škrt z kalendára, to písmeno síce mohlo byť aj lepšie- nepoviem, že som nenáročná, lebo nie som, ale nejdeme nejakými ne- ne- negovať tento deň.

Nohy mám na stole a vedľa v miestnosti je na stole niečo iné, Jane Austenová a Manon Lescaut, snáď všetky tie knihy raz aj prečítam, čo si kupujem.

Táto suseda ma raz fakt tak nastraší! Má hlas ako zlý škriatok, prejde popod okno a čosi si vraví. Ako vŕzganie dvier. Maličká. Škriatková. Z lesa.

Je mi fajn, síce stále dakde vzadu myslím na 19.jún a na letisko a dúfam, že sa dakde tam nestratím, a že to čoho sa človek najvaic bojí sa nestane, a najmä toho, aby som vravením neprivolala čosi na svoju hlavu. Všetky myšlienky teraz telepaticky transportujeme na H. do Prahy. Veľa veľa veľa energie.

Včera ráno som sa zobudila, vytiahnem roletu a táto fotka bolo prvé, čo som zbadala s rozlepenými očami.

Obraz je tam už druhý deň a nikomu nechýba.

Hm.

Možno niekto zo susedov maľuje a len tam suší farby.
Alebo...

alebo možno ešte...

alebo presne to!

maličkosti. slnko

posledné dni sú" zmeskou" pocitov:

• búchanie srdca z kávy, nespatia, ginko stimul lebo memo bolo len v 60tabletkovom baleni a az taký šrotovac nie som...a zeleného čaju. aj ten sa už minul
• prechádzanie na úsporný režim vo vyjadrovaní, kecaní a prežívaní. of course len v mojej hlave. kecám a píšem veľa a často zbytočnosti aj naďalej
• zbližovania sa s ľuďmi, s ktorými som si nebola až taká blízka. nechcem to zakríknuť, ale začiatok jari s nami asi všeličo robí....
• ja som asi divná, ale milujem ľudí. všetky tie veci, ktorými ma fascinujú. ako rozmýšľajú a akí sú iní. buď takí švihlí ako dve moje správne východniarky z krúžku, alebo dnes, keď sme boli v slovaku a tou dievčinou z angličtiny, ktorá má za sebou zrejme chemoterapiu a ona bola úžasná, no proste úžasné, také SLNKO, že ja som len tak zírala a tienila sa, toľko sme pohovorili o fimoch o umení o športe o škole o plánoch. perfektné to bolo. toto, tak presne toto mám rada. niekto sa otvorí a ukáže mi toľko vecí zo seba a mňa to neuveriteľne napĺňa a nabíja energiou. tak to len prežiť, byť tu, pohovoriť si, na chvíľu cítiť to kúzelné. keď začne pršať a zízame v ríme z okna. alebo svieti slnko a máme krátke rukávy.
• chcem, aby to takto bolo stále. vo mne, vo mne, nech sa nič nemení....

chcela by som za to všetko niekomu poďakovať. možno tým, čo sedia okolo mňa, keď sa tieto čary tvoria. alebo tomu nad nami, čo to všetko vidí.

krása je skrytá v maličkostiach.ale to všetci vieme.

presne tieto veci si chcem pamätať. keď bude zle a budem sa cítiť na péčko. ako sme tam včera tri hodiny sedeli a čakali na toho macedónca. ako dm zavolala toho cudzieho chlapca že "veď čo tam sedíš sám poď sa zoznámiť:D" a ako pršalo a ako sme sa už nudili a ako sme potom triedili tie papiere v miestnosti a ako mi mala rozpravala o tych svojich suknovych excesoch:) a ako sa ten hrusovsky dnes v seminarke zase zvrhol na kavu a obed. ze otrasne. ziadna sebadisciplina. a tolko srandy

like it love it tralala

tak ďakujem

...

Nohy idú, aj nie.
Prší. A prší. Mokré rifle, suché tenisky.
Veľa vecí je zvláštnych. Veľa, čo sa stane. Napríklad iným ľuďom. Tým, čo sú blízki nám. Vám. Čo ja viem komu. A ich a o nich, tie veci sa dostanú sem a zasiahnú do života. Aj keď len na chvíľu. Preglgnem hrču v hrdle, lebo ja som tá, čo o tomto našťastie nič nevie. A nevie ani pomôcť. To je to. Len sa pozerať na dakoho, ako bude o chvíľu plač, a ak nie plač, tak potlačené slzy.
Len vákuum. V živote. Sú také chvíle.
Pôjdem preč teraz a veľa vecí sa bojím. Takých, čo sa dajú aj pomenovať a ani to nie je potrebné.

Som kráčala domov, je mi studeno, všetko fŕka a cítim sa celkom maličká. Na tejto ceste. Tu, keď som zatvorila dvere. Lebo zbytočne budem hovoriť tu, čo sa robí. Ako sa varí tá kaša, ako puding, keď to hustne a hustne.
Také.
_
Ale ako sme s Palculienkou kráčali mestom, šlo okolo policajné auto, celkom pomaly, tá časť v starom meste, kde je Corrida, či ako sa volá ten podnik. A okolo sme nakukli a boli tam štyria s kornútkami ruke a tak pôžitkovali na tej zmrzline, že sa nedalo neusmiať.